No, dve nedeľe som sa starala o vnuka a namiesto vďaky som dostala hádku — nevesta povedala, že všetko robím zle.
Všetko začalo jedným neskorým večerom. Bolo už po desiatej, keď zazvonil mobil. Na displeji syn. Hlas sa mu triasol: „Mama, Zuzku odviezli sanitkou. Má silné bolesti, lekári nechcú riskovať. Idem s ňou do nemocnice, ale Dominika nemáme komu zveriť. Ty nám môžeš pomôcť…“ Za pol hodiny bol syn pred dverami s prenosnou taškou, batohmi a ročným chlapcom. V očiach mal strach a prosbu. Samozrejme, som nemohla odmietnuť, aj keď so Zuzkou, jeho manželkou, sme nikdy neboli najlepšie kamarátky.
Odvtedy, čo sa Dominik narodil, som bola akoby vonku. Koľkokrát som ponúkla pomoc — s varením, s dieťaťom, len aby si mladí oddýchli — vždy som počula: „Ďakujeme, zvládneme sami.“ Netrvala som na svojom. Ale bolelo ma to — som stará mama, chcem byť blízko. Naposledy som videla vnuka na jar. Potom sa Zuzka úplne odtiahla. Počas pandémie to bolo ešte horšie — všetko sa čistilo dezinfekciou, dvere sa otvárali lakťom, o návštevách ani reč.
A teraz, keď udrel hrom, ma konečne pustili dnu. Syn mi nechal celý arzenál: skleničky, krémy, návody, oblečenie a dokonca gymnastický loptu. „Zuzka ho uspáva len na lopte, inak neusne,“ rýchlo vysvetlil. Kývla som, no v duchu som si pomyslela: „To už je trochu moc. Dieťa sa musí naučiť spať samo.“ Keď syn odišiel do nemocnice, zavolala som do práce a zobrala si pár dní voľna. Nie prvýkrát — a s väčšími problémami som si poradila.
Prvá noc bola ťažká. Malý kričal tak, že prišli susedia — pýtali sa, či je všetko v poriadku. Ospravedlnila som sa, vysvetlila situáciu. Pokrčili plecami a odišli. Ale už tretiu noc usínal rýchlejšie. Hladila som ho po chrbátiku — pomaly, rovnomerne. Usínal pod mojou dlaňou ako pod uspávanku.
Po piatich dňoch zavolala Zuzka. Pýtala sa, čím ho kŕmim, ako spí, akú má stolicu, akú farbu má ovocné pyré. Pokojne som odpovedala na všetko. Povedala som, že je všetko v poriadku, že pokojne jej moje domáce zeleninové a ovocné kaše — sama všetko varím, neverím obchodným výrobkom. Mlčala. Neverila, že dieťa dokáže zaspať bez lopty, bez jej špeciálnych rituálov.
Ubehli dva týždne. Žila som pre toho malého, vložila som do neho celú svoju dušu. Moje ruky si opäť pamätali, ako držať bábätko, srdce mi búšilo v súlade s jeho dýchaním. Bola som unavená, ale šťastná. Konečne som sa cítila ako stará mama.
Keď Zuzku prepustili, odovzdala som jej vnuka, pekne som zložila veci. Žiadne „ďakujem“, žiadny úsmev. Len nepríjemný pohľad a veta:
— Robili ste všetko zle.
— Prepáčte? — nechápala som.
— Porušili ste režim. Teraz v noci kričí a z vášho pyré má alergiu. Neposlúchali ste nás. Pýtala som sa vás, aby ste dodržiavali naše pravidlá. Prečo ste to nerobili?
Stála som ako oparená. Dva týždne žiadne sťažnosti, a teraz zrazu obvinenia. Namiesto vďaky hádka. Bolelo ma to a bolo mi to ľúto. Nevnucovala som sa, pomohla som v núdzi. A všetko, čo som počula, bolo, že som „všetko pokazila“.
Teraz mi zakázali stretávať sa s vnukom. Zuzka povedala, že mi neverí. Dominika vidím len na fotkách, ktoré syn zverejňuje na sociálnych sieťach. Mlčí, nevmiešava sa. A ja netrávim. Ale vnútri sa mi trhá srdce.
Nepovažujem, že som urobila niečo zle. Vychovala som syna bez žiadnej lopty a vyrastol z neho úžasný človek. A teraz — prevliekanie podľa hodín, príkrm na gramy, všetko podľa príručky. Kde je v tom láska?
Neviem, kto má pravdu a kto nie. Viem len jedno: som stará mama a milujem svojho vnuka. A keby raz znova zavolali a poprosili o pomoc — bez váhania otvorím dvere. Ale tá bolesť z nevďaku, z toho chladu — tá vo mne ostane navždy.
